reklama

Prehliadka starého mesta

Prvých šesť hodín dnešného programu sme strávili v starom meste. To, čo ma asi najviac prekvapilo, je úžasne malý priestor, na ktorom sa odohráva väčšina novozmluvných ,ale aj niektoré starozmluvné udalosti. Ak ma prvý deň prekvapilo, ako blízko je Betlehem od Jeruzalema, tak dnes vravím, že Betlehem v porovnaní s tými ostatnými miestami šialene blízko. Náš sprievodca, Amir Golani, je povolaním archeológ, takže o väčšine vecí z biblických čias vedel povedať presné údaje a tiež určiť, čo je spoľahlivý údaj a čo je tradícia. Väčšina jeho argumentov sedela.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Naša prvá ranná cesta viedla do záhrady Getsemane. Zo západnej, prevažne židovskej časti moderného Jeruzalema sme prešli na východ, do moslimskej časti. Len tak mimochodom nám Amir ukázal zaprášenú autobusovú stanicu a za ňou dosť nekultúrne vyzerajúce trhovisko, čo je vraj podľa niektorých miesto Ježišovho hrobu. Neskôr som sa dozvedel, že tí niektorí sú protestantské denominácie západného kresťanstva - čiže my... No ale na tomto mieste asi naozaj niet čo vidieť. V samotnom Getsemane je kostol a záhrada. Amir pomerne presvedčivo argumentoval, prečo práve toto miesto zodpovedá biblickému opisu Getsemane. A tiež vysvetlil, prečo práve toto miesto bolo pre Ježiša a učeníkov veľmi vhodné na odpočinok (presne na hranici dvetisíclakťového obvodu okolo mesta). Záhrada je pekná, celkom sa podobá na to, čo som si predstavoval - len je oveľa menšia. Ale to už tak asi musí byť, keď je tam všetko tak blízko pri sebe. V každom prípade, som veľmi rád, že som bol na tomto mieste a že je také zachovalé, pretože to, čo sa tu odohralo a povedalo je dôležité pre moju osobnú vieru a pre pochopenie toho, kto je Ježiš a čo znamená ľudská slabosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Oproti sme videli židovský cintorín, mesto Dávidovo a údolie Kedron. A tiež východné hradby, ktoré vraj idú po tej istej línii ako v dobe Ježišovej. Uprostred neho bola brána, ktorou Ježiš vošiel do mesta. Presne tak, ako káže židovská tradícia - mesiáš má vstúpiť do Jeruzalema bránou od východu. Zaujímavé je, že na tom istom mieste urobili jednu z hlavných brán aj Turci, keď stavali nové opevnenie. Keď sa však dozvedeli, že touto bránou má prísť mesiáš, hneď ju zamurovali. A tak tam dnes nie je.

Následne nás autobus odviezol do starého mesta. Vošli sme do archeologického parku, kde nám Amir podrobne vysvetlil dejiny mesta, archeologické dokumenty tej doby a videli sme desaťminútový film o tom, ako vyzerala púť žida do Jeruzalemského chrámu, čo na tej ceste musel urobiť a aký to malo význam. Bola to taká malá predohra, pretože hrdý žid Amir nám potom systematicky predstavoval život Ježiša ako židovského pútnika a učiteľa, ktorému sa jeho púť stala osudnou. To, čo sme v archeologickom parku videli, boli napríklad očistné kúpele mikva, ktorými každý pútnik musel prejsť, stáli sme na schodoch, po ktorých kráčal Ježiš na chrámovú horu. Vraj pútnik sa nesmel ponáhľať - dva kroky hore, krok do boku. Rozumné. Niečo ako stíšenie. Za bránou boli predavači zvierat a peňazomenci. Konečne som pochopil úlohu peňazomencov. Totiž, pútnici prichádzali so všelijakými peniazmi. Najmä rímskymi. Na nich bolo vyobrazené kadečo a kadekto - a to bolo v rozpore s prvým prikázaním. Preto sa tu vymenili za židovské, bez vyobrazení. Až za tie sa mohli kupovať zvieratá. Našim neočakávaným šťastím bolo, že sme mali možnosť z blízka vidieť podstatnú časť židovskej konfirmácie/birmovky/bat micva. (Boli to dievčatá. Keby to boli chlapci, bolo by to bar micva.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom sme z archeologického parku vyšli a prešli sme k múru nárekov. Hustota policajtov a vojakov je tu vysoká vždy, ale v piatok vraj najvyššia a sú aj najviac vyzbrojení. Lebo keď sa na chrámovej hore v mešite Al-Aksá alebo v skalnom chráme nejaký imám veľmi rozohní, moslimskí mučeníci vedia zhadzovať dolu dosť veľké kamene. No a izraelské ozbrojené sily im v tom bránia streľbou. Našťastie, my sme nič také nezažili. Ale keď už sme pri tejto téme: je dosť zaujímavé, že hoci Izrael vojensky a policajne kontroluje celý Jeruzalem, chrámovú horu dobrovoľne necháva pod správou moslimskej rady. Vraj existuje návrh časti Izraelských politikov a duchovných, aby bol tretí chrám vybudovaný na „dolnom podlaží", akoby „v suteréne" chrámovej hory. Vraj by to zodpovedalo archeologicky miestu a výške, kde stál druhý chrám. Ale chasidi ani moslimovia nechcú ani počuť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri samotnom múre nárekov sme nemohli byť dlho. Modlitebnú chvíľku som si tu však doprial. Veď len neďaleko odtiaľto spočíval Duch Hospodinov na vrchnáku truhly zmluvy. Patrí sa vzdať úctu, poďakovať a vysloviť prosbu. Amir nám vopred rozdal papieriky, aby sme svoje prosby napísali podľa židovského zvyku. Doma som bol presvedčený, že to urobím. Ale v danej chvíli som to cítil inak. V Duchu a pravde pre mňa v tej chvíli znamenalo v srdci, bez vyslovených slov a papiera.

Mimochodom, na mieste druhého chrámu dnes stojí skalný chrám. Skala, ktorá je vo vnútri tohto chrámu, je moslimami uctievaná ako tá, z ktorej sa Mohamed vzniesol na nočný výlet do nebies a potom sa vrátil späť. Amir nám prezradil, že podľa židovskej tradície - a archeológia to vraj potvrdzuje - na tejto skale mal Abrahám obetovať Izáka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Od múru nárekov sme prešli do židovskej štvrte, ktorá však nemá viac ako 40 rokov. Totiž, keď Izrael v roku 1967 vojensky dobyl staré mesto, moslimovia vyhodili do vzduchu celú židovskú štvrť, kde židia žili nepretržite od čias druhého chrámu. Amirovi zasvietili očká: vďaka tomu totiž mohli archeologicky preskúmať túto štvrť. Odkryli domy veľkňazov a najbohatších židov, lebo práve oni v Ježišovej dobe žili tu, v tesnej blízkosti chrámovej hory. Potom všetky nálezy prekryli a na povrchu sa začala budovať židovská štvrť odznova. V podzemí však zostali odkryté nálezy a vzniklo tu archeologické múzeum. Aj tam sme boli.

Ďalšia zastávka bola na ulici Cardo (čiže srdce Jeruzalema, sverojužná ulica - v každom rímskom meste vždy najväčšia). Po určitom čase sa Cardo zmení na bazár, schovaný v arkádach domov. V Amir zrazu odbočil vľavo, potom vpravo - a boli sme na otvorenom priestranstve. Doslova pár metrov pred sebou som zbadal vežu luteránskeho kostola.

Amir vybavil u nejakého chlapíka pár miest na obed a Amíci zasadli do reštiky. My, statoční chlapci z „ostbloku" (Ivan zo Srbska, Daniel z Rumunska a ja) sme prejavili hlboko zakorenený inštinkt pre low coast riešenia a vybrali sme sa hľadať stánky s ovocím. Ivan prekvapil, lebo vytiahol z ruksaku žemle so syrom, zabalené v hoteli pri raňajkách. Na tento grif som už pomaly aj zabudol...

Čoskoro som sa však od chlapcov oddelil, lebo môj luteránksy nos ma viedol k nášmu kostolu. Dovnútra ma nevpustil energický natierač, ktorý natieral dvere chrámu. „Closed" povedal angličtinou s nemeckým prízvukom, ale bolo mi jasné, že je miestny. Z toho som pochopil, že v tomto priestore sa používa nemčina. Na vývesnej tabuli som zistil, že služby Božie sú v nedeľu o 9:00 anglické a o 10:30 nemecké. Zíde sa mi na budúcu nedeľu. Majú aj stredtýždňové a dokonca aj krátke dvadsaťminútové zamyslenia každý deň - ktoré som sa skončili asi 10 minút pred mojím príchodom. Do kelu...

Na obed som si napokon kúpil pol kila čerstvých fíg. Dostal som dokonca aj poštové známky, takže budem môcť poslať pohľadnice. A v jednom obchodíku som skusmo zjednal cenu menory z 28 dolárov na 15. A potom som ju aj tak nekúpil. O jednej otvárajú vežu na evanjelickom kostole pre verejnosť - keďže bolo práve toľko, vrátil som sa a pozrel som si priestor. Príjemne jednoduchý protestantský kostol, v porovnaní s tým, čo som videl o chvíľu v Chráme svätého hrobu.

Tento chrám stojí čo by kameňom dohodil od luteránskeho kostola. Doslova. Na námestíčku pred ním nám Amir porozprával židovskú verziu príbehu o ukrižovaní. Tu je. Obyčajní židia s tým nemali nič spoločné. Ježiša ukrižovali Rimania. Židovská veľrada mal s Ježišom problém. Jednak zo žiarlivosti voči „konkurencii" (lebo Ježiš konal s autoritou, ktorá podľa nich patrila iba veľrade), jednak z obavy, aby nevyvolal nejaké hnutie, ktoré vyprovokuje rímsku odplatu. Preto ho vydali Pilátovi. Ale do jeho pevnosti nevstúpili ani oni, ani bežní židia, ktorý by sa tým poškvrnili. Kto bol teda ten ľud, ktorý kričal ukrižuj? Rimania a ich židovskí prisluhovači. Kto boli ľudia, ktorí si mali právo vybrať medzi Ježišov a Barabášom? Rimania a ich židovskí prisluhovači. Toľko Amirova verzia. Večer si skúsim prečítať príslušné biblické texty touto optikou. Uvidíme, koľko nezrovnalostí nájdem. Poďme teraz do chrámu.

Najnavštevovanejšia kresťanská pamiatka vyzerá zvonku úplne nenápadne. Zvnútra zasa až priveľmi nápadne. Podľa mňa nemiestne, nevhodne a nebiblicky. Čo si tak asi o nás, kresťanoch, môžu pomyslieť židia, ktorí nestrpeli v chráme ani obrazy na minciach, keď vidia toľkú - katolícki, pravoslávni a iní bratia prepáčia - modloslužbu, zlaté sochy, zástupy tlačiace sa pri kaplnke, ktorá stojí na mieste hrobu, ktorý už pútnici aj tak do posledného kamienka rozobrali, ortodoxných veriacich leštiacich svojimi šatami kameň, na ktorom Ježiš údajne ležal...? V tej chvíli som bol na chvíľu opäť veľmi spokojný, že som luterán. Napriek tomu množstvu zlata, ktoré ma oslňovalo, postál som chvíľu pri skale, ktorá - ako mnohí veria - je golgotskou skalou. Nie je dôležité, či je alebo nie je. Ani som si nebol na ňu siahnuť, ako takmer všetci ostatní. Ani som nezapálil ortodoxnú sviečku. Len som zatvoril oči, postavil sa kúsok bokom od toho ruchu a pokúsil som sa stíšiť. Zrazu som si uvedomil, že táto skala - bez ohľadu na to, či stojí na tom historicky správnom mieste - je pamätník. Pamätník toho, čo Ježiš urobil pre mňa. A v mojej mysli sa zrazu objavili slová „skloní sa každé koleno". Nemohol som urobiť inak. Aké by bolo úžasné, keby tento chrám vyzeral ako vtedy, keď ho krížiaci postavili! Len štyri steny okolo golgotskej skaly. Len pamätník.

Na viac sme už nemali síl a vďačne sme prijali ponuku vrátiť sa autobusom do hotela. Trochu som zaváhal, lebo som nešiel do obchodu hneď. Ten zatvorili o tretej (židia berú šabat vážne) a ja som zostal odkázaní kúpiť si vodu a džús na zajtra v bufete. Samozrejme, s primeranou prirážkou.

Večer nás čaká synagóga, šabatová večera a zajtra ďalšia porcia putovania po stopách Pána Ježiša - tentokrát v Galilei.

Martin Kríž

Martin Kríž

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  19x

Učiteľ, toho času bez katedry. Zoznam autorových rubrík:  vzdelávanieJeruzalemSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu